::: HISTÓRIA :::

Moja maličkosť dostala za úlohu spísať dejiny našej triedy. Nie sú
to dejiny národa s množstvom panovníkov, či prekonaných
revolúcií a vybojovaných vojen, ale napriek tomu sme sa možno
stali akousi malou republikou v kontinente škola a patriacou do
Únie GTA.Ale pekne od začiatku…

Oficiálny názov našej krajinky je dodnes neznámy, keďže sa
každý rok menil.Posledný zaznamenaný zápis hovorí o Oktáve a
tak sa toho môžme držať. Zatiaľ čo v mnohých krajinách sa hlava
štátu často mení, u nás osem rokov po sebe voľby jednoznačne
vyhrala naša pani prezidnetka a prvá dáma Janka Radimská a
myslím, že nikto nás lepšie viesť nemohol. Za jej vlády krajina
prosperovala intelektuálne aj duševne. Boli sme síce republikou
malou, vlastne najmenšou z Únie, ale zato sme dokázali veľké
veci, ako napríklad vyhrať zber papiera a podobne…Počet
obyvateľov sa menil len málo, počas existencie štátu dve
občianky emigrovali, jeden občan k nám prikvitol z inej republiky
a jedna slečna ako prišla tak neskôr aj odišla.Pri poslednom
zbohom nás ale bolo 28. A to by tak stačilo na úvod myslím.

Za tých dlhých osem rokov spolunažívania týchto ľudí sa toho
udialo naozaj veľa, a keby som to mala dopodrobna rozpísať, tak
by z toho bol román, a tak sa budeme pridržiavať len základných
faktov.

Existencia republiky Oktáva sa datuje od septembra roku Pána
1996. Po náročných skúškach sa vedúci Únie GTA rozhodli , že by
sme sa snáď aj mohli stať jej členmi a možno priniesť aj nejaký
ten úžitok. Popri iných vyspelejších krajinách sme sa možno zo
začiatku cítili trochu „mimo“, ale ako sa hovorí: „Čas všeto
napraví“. A tak sa aj stalo a z krajiny rozvojovej a ťažko skúšanej
vojnou zvanou „puberta“ sa postupne stala vyspelá krajina. Ale
nebolo to vždy jednoduché.

Prvý rok sme sa museli naučiť najmä to, ako zvládať požiadavky
Únie a hlavne jej ministrov na čele so setrou Editou. Postupne
sme ale zistili, že ak do potrebných reforiem pridáme a
obetujeme aj trošku z nášho rozumu, tak to cekom ide. Naučili
sme sa prerozdeľovať naše rozumové vklady - sem-tam aj za
pomoci zahraničných investorov ( v prípade potreby sa väčšinou
požili najmä susedia)- medzi potrebné rezorty ako boli
matematika, či geografický prieskum, no a samozrejme do
okruhu kultúry v hudobnej a výtvarnej oblasti. Po prvotnom šoku
, keď sme zistili, že zaspievať „Pokapala na salaši slanina“ podľa
predstáv ministerstva, nebude až také jednoduché to ale ďalej
už šlo pomerne ľahko. Namiesto inaugurácie prvej dámy sme
absolvovali imatrukuláciu a niekoľko ďalších zábav . Boli to
Valentínske oslavy, či rozlúčky s krajinami, ktoré sa lúčili s
členstvom v Únii.Okrem toho to boli plesy obchodných
spoločností a samozerjeme zo začiatku každoročné konferencie s
názvom „Duchovné cvičenia“, kde sme relaxovali ale tiež
uvažovali o ďalšej stratégii ako čo najmenej využiť naše
rozumové zdroje, tj. použiť mozog, a zároveň splniť požiadavky
ministerstva Únie. A tak to šlo rok čo rok. V rámci rozvoja športu
sa konal celorepublikový zájazd v treťom a šiestom roku
existencie, najprv v Kojšove a neskôr v Nižnej Polianke.Okrem
toho tu bol „Kurz ochrany človeka a prírody“, kde sme sa naučili
ako v prípade teroristického útoku rýchlo nasadnúť na bicykel a
ufujazdiť, vyškriabať sa po skalách alebo odplávať na loďke dole
našim veľtokom Ružín.

Okrem týchto a mnohých ďalších aktivít sme ale museli fungovať
aj v intelektuálnej oblasti, a tak sme sa snažili nachádzať v sebe
inteligenciu, ktorá by v prípade potreby vedela zasiahnuť a začať
uvažovať. Tieto prípady sa žiaľ vyskytli častejšie ako sme mysleli
v podobe testov, skúšania a písomiek.

A tak šiel čas a my sme sa po ôsmich rokoch samostatnej
existencie rozhodli Úniu dobrovoľne opustiť a vzdať sa členstva.
Ale aby to nebolo také jednoduché, museli sme zložiť špeciálne
skúšky obecne nazývané „Maturita“, ktorými sme mali dokázať,
že naše členstvo v Únii nebolo daromné a že sem-tam vieme aj
použiť našu šedú kôru mozgovú.Po novenbrovej rozlúčkovej
slávnosti zvanej „ Stužková“ sme mali pred konečným
vyhodnotením ešte riadny kus práce, ale úspešne sme zdolali
všetky prekážky.

A tu sa končí história tejto krajiny.Alebo ešte len začína?
Republika sa rozpadla a my už viac nie sme členmi Únie. Odteraz
sme každý zodpovedný za svoju republiku. O tom, či bude
pokroková, alebo sa bude vracať späť už rozhodujeme sami. Ale
verím, že spolupráca neprestane a vzťahy, ktoré sme budovali
snáď tak skoro nevymiznú z našej pamäte.

Kristína Eperješiová